Združenie pre integráciu, obnovu a rozvoj duševného zdravia, Pohľad Košice
Stretnutie svojpomocnej skupiny 18.8.2020.
Otázka : Má význam hovoriť o svojich problémoch ?
1/ Niekedy som si myslela že sa druhý dovtípi, čo mi je. Zistila som, že to tak nie je. Musela som sa naučiť hovoriť. Nebolo to a stále to pre mňa nie je ľahké. Pri nízkom sebavedomí sa jednoducho bojím hovoriť. Stále mám tiež obavy, že ten komu o svojom probléme hovorím, bude problém zľahčovať, dokonca ho popierať.
Pri hovorení o probléme sa mi uľaví. Ide tiež o to, problém pomenovať.
2/ Jasné, má význam. Ja som taká že keď ich nepoviem, ide ma rozpučiť. Mám vnútorný tlak a vyslovene potrebu hovoriť. Ak potom rozprávam, uľaví sa mi. Niekedy mi počas hovorenia napadne riešenie problému.
Najprv teda hľadám komu čo povedať. Ak nenájdem, poviem to hoci komu.
3/ Niektorí sa hanbia. Keď ale vidia že ja som povedala svoj problém, povedia ho tiež. Toto je krok k riešeniu problému, od jeho samotného popierania.
Pre mňa je živá komunikácia dôležitá. Ak nie je, hrozí mi zatrpknutie a uzavretie sa.
Mám skúsenosť že ak mi bolo zle, povedala som to kamarátke desať krát, stále dookola. Ona ma trpezlivo vypočula. Do dnes som jej vďačná. Asi mi zachránila život..
4/ Má význam. Ak hovorím, uľaví sa mi. Väčšinou ale nemám komu. Na nemocničných oddeleniach chýbajú psychológovia. Tiež mi vadí neosobná vizita, kedy hovorím svoje intímne problémy všetkým.
5/ Má to význam. Ja ale problémy riešim sám. Sú problémy kedy hľadáme odpoveď „áno či „nie“. Sú také kedy potrebujeme ísť do hĺbky.
Niekedy keď povieme problém nepravému, môže sa problém naopak zhoršiť.
Dôležitý je uhol pohľadu na problém. Tam môže pomôcť druhý človek, on ho totiž vidí z iného uhla.
6/ Má a veľmi. Bola som zatrpknutá, nehovorila som. Uzavrela som sa. Teraz zasa poviem aj viac, ako by som mala. Potom ma to mrzí.
Treba si ale dávať pozor, čo komu povieme. Nikdy nevieme či dotyčný naše tajnosti nezneužije.
Niekedy keď hovorím o bolestivých zážitkoch, nie je mi dobre. Znova všetko prežívam. Sú tiež témy ktoré doma nerozoberáme, sú príliš bolestivé.
7/ Niekedy je to nutné, ináč problém neporiešim. Ja mám dôverníka. Sú problémy kedy musíme navštíviť odborníka. Musíme vyhľadať pomoc. Psychológ, hasič, opravár..
Niektoré musíme doslova riešiť, nie o nich hovoriť.
Problém je dar, formuje človeka. Čím ich viac prekonáme, tým sme silnejší.
Problémy nie je dobré odkladať. Vybuchnú. Speje to po tom k zdravotným problémom.
8/ Závisí od toho, s kým o probléme hovoríme. Záleží či hovoriaci má správny postoj k svojim problémom. Ak sa napríklad ľutujem, potom nemám chuť si z niekoho robiť bútľavú vŕbu.
Môj dôverník nepovie nikdy „Toto, alebo hento rob“.
9/ Na moje problémy nebol nikto zvedavý. Naučil som sa ich hovoriť Bohu. Veľa ale preberám s matkou.
Sú rôzne problémy. Napríklad nespracované udalosti. Tie tiež musia ísť svojím spôsobom von.
Problémy sa riešia samovoľne. Niekedy prídu aj odídu. V spoločnosti sa snažím hovoriť o pozitívnych uhloch pohľadu na vec.
10/ Veľa sa už hovorilo. Moja hlava má dosť, nič ma nenapadá.
11/ Treba mať správny postoj. Či chceme problém riešiť, alebo len dookola o ňom hovoriť. To je potom len jatrenie rán.
Ak mi niekto na môj problém povie že to nič nie je, debaty je koniec. Skôr čakám prijatie a empatiu.
12/Ak má človek problém, musí ho najprv akceptovať ako problém. Potom sa ďalším hovorením zbaví emócii a strachu z nového. Ak konštruktívne z niekým problém rozoberá, nájde plán, ako a kedy problém riešiť. Ak človek nájde riešenie problému, ukľudní sa. Skôr nie.
Naučil som sa problémy spracovávať sám. Je na to potreba nájsť si čas iba pre seba. Niekedy sa akurát ozve človek, čo rieši to isté. Potom rozoberáme jeho problém a vtedy nájdem riešenie aj toho môjho.