Petrová báseň o súcite.
Súcit 2 sŕdc? A či láska? Na vyslovenie toho mena, čo slovíčkom čítať možno, čo stáročiami pokrivené, sústrasťami zohyzdené a márnosťou sa vymania z lží a čiernej palety, veď stačí mu ísť v ústrety, to krásneho jeho mena. To splynutie dvoch duší je. Ten zná nie žiaľ. nie pretvárku. Zná milovanie na diaľku. A prázdnota mu cudzia je. To vše ono slovko je! Peter
Katka básne
Ma petite fille
Ou est-ce que tu caches?
Ca va bien.
Merci, vous etes les vaches.
Je cherche combien.
Les éttoiles ma petit fille,
C´est n´ai pas vrai.
Mais aussi je rêve pour toi,
Et ce n´est pas assez.
Tu venir au quelque chose,
Quand demain s´en va.
Mon maines ont fatigué,
Pour travailer á tout ҁa.
Ma petit fille c´est la guerre.
Je ne parle pas.
Mon gorge est bloqué,
Et j´ai perdu le temps.
The Time
How many times I told you?
I never dreamt on this.
I´ll never choose the time
that left me behind.
These things we had missed.
Bad fairytailes doesn´t exist.
But let me show you
That I always resist.
I feel so small,
When I look at you,
Before I´ll go away,
I´ll never forget you.
How much time we
Kept in silence?
How many days
We felt in love?
Give me your hand
And never look back.
Have a one day
For me
The time is all
We have
So don´t
Waste it anymore.
That´s only thing,
That I please.
Bezdomovec (abo príbeh šaľenoho východňara)
14.06.2022 okolo 00,21 hod. ZULU
Chlope dobrý, noľem povedz,
Jak ši še stal bezdomovec?
Starý moj, to príbeh dluhý.
Narobel šmi doma dluhy.
Moju ženu ľem to štvalo,
V roboce šéf placel málo.
I hutorí hnedky zrána –
„Donesla šmi ci barana.“
Naj še starám, naj ho živím,
Dokým še načisto zdzivím.
Ľudze mojo, spáše veľo!
Odporúčam ci ho vrelo.
Kukaj jak mi žily tarhá –
Ľem spomeňem toho ďabla!
Trávy polno, pravda čistá,
Spáše vun za pol ihriska.
Ľudze mojo, to ňe šicko.
Stará mi i dala tričko.
Nápis krásny, zvláštny veľmi:
- Od tvojej milovanej ženy –
Ľeknol šmi še – išče nigda!
Čudujem še, jak tá vydra.
Kázala mi, naj ho vežňem,
Kukám, vona žere rezeň.
Dumám, dumám, jak to budze,
Že v tom dáky fígeľ budze.
Vera – podozrivé mi to bulo,
Šak ja nigda nebul truľo.
Bárs ja skúmam, či som pil,
Že ja vlastnú ženu zbil.
To mi bula záhada,
Pokošená záhrada.
Kedz šmi prišol z karčmy domu,
našol ženu calú chromú.
Kukám, co to vošlo do nej,
Pridzem domu – doma zlodej.
Bijem ho ja pačmagu,
Pojdzem za trest do gulagu.
Čumím, oči otváram,
Či v posceľi nešnívam.
Kukaj zo mnu, kukaj tež,
Okuľare sebe vež.
Kedz nevidzíš, co še stalo,
Nebulo to vera málo.
A ja spitý, Bože rata!
I zabuchla za mnu vráta.
Koťuha to riadna bula,
Jaké pikľe vona kula.
Parohy mi nasadzela,
Samého me zochabela.
Dzeci sebe zobrala,
I tak rošľi od mala,
Že im ocec nechybel,
Bo v roboce veľo drel.
I naveľo moja vina,
Žena moja ruky spína.
Šviňa vona nebula –
Sama dzeci vychovala,
I o dom še postarala.
A za taký plat,
došol na mňe hlad.
Vyruceľi me jak psa,
Ochorel šmi na pľúca.
I vžaľi me do špitáľu,
Ňe pre pľúca – pre píšťalu.
Zobudzím še hňedky zrána
Kráka na mňe chorá vrana.
Ľeže vona po streche,
Ceší še jak mecheche.
A ja sprostý ľecím za ňou,
Čo ja zrobím s chorou vranou.
I spadnul ja zo strechy,
Narobel som neplechy.
Tak ľem ľudze dojdzece,
Ku zraneniu v roboce.
I ja šol tak na bicigľi,
Trúbe na mňe tote fízľi.
Co nekukáš Sagan sprostý?
Či nevidzíš tote cesty?
Nestačel šmi volant skrúcic,
Vľecel na mňe zo zákruty –
Taký chlop, co motor splašel,
Neznám – asi za bagaťeľ.
Žandári už pri mňe ľaľa,
A ja ústa ľem otváram.
Spísaľi i zápisnicu,
Zavolaľi nemocnicu.
Že ja sprostý, že ja glupy,
Na svoj život bol šmi skúpy.
Neška šmi už bez ženy,
Bo ja (ne) šmi šaľený! J
Autorka: Iršová Katarína
Katka maľby
Lucka
Martin
