Združenie pre integráciu, obnovu a rozvoj duševného zdravia, Pohľad Košice
Stretnutie svojpomocnej skupiny 28.7.2020.
Výlet a opekačka v blízkom lese.
Keď som sa ráno dozvedel že môj vlak do Košíc mešká asi 20 minút, veľmi som sa nepotešil. Bolo mi jasné že na plánovaný výlet neprídem načas. Náhradným plánom som sa ale nejako dostal do Prešova. Tam som nasadol na autobus do Košíc. Moje pravdepodobné meškanie na výlet sa znížilo na minimum. Keď sa ale po výjazde z Prešova do Košíc otočil vodič smerom k cestujúcim, zmrazilo ma. „Na diaľnici je havária, ideme cez dediny“. Moje nadeje zmizli ako oblak dymu. Do mesta sme pricestovali 2 minúty po odchode mojej MHD, aj keď šofér išiel ako o život. Prišiel som teda na stretnutie neskôr jedenásť minút. Zlatá skupinka ma ale počkala.
Od kláštora smerom do mestských lesov vedie panelovka. Za krátko cesta medzi statnými stromami zabezpečila vytúženú tôňu. Odpočinuli si a za hodinu desať cesty lesom sme boli na mieste. Bolo to o pol hodinu dlhšie ako som sľuboval. Hanbím sa veru.
Drevený prístrešok, ohnisko a studnička. Všetko čo môže turista chcieť, ak sa chce posilniť jedlom a odpočinkom. Za krátko už horel oheň a hladoši opekali špekačky, klobásy, chlieb, cibuľu. Po námahe z cesty býva človek stiahnutý, nevníma iba blízke okolie. Postupne, s uvoľnením sme už ale vnímali les okolo a jeho magické čaro, stále viac. Ľutovali ľudí čo sa na výlet nedokázali vybrať, hoc aj mali chuť ísť. Pohovorili sme o všetkom možnom i nemožnom a vybrali sa na spiatočnú cestu.
Mali sme aj určený termín. Katka mala vyzdvihnúť balík v meste. Na konci sme sa už aj ponáhľali. Aj tak to nestačilo. Chýbali nám 2 minúty, pre ktoré sme nestihli našu MHD. Po balík Katka riadne meškala, ale pani ju počkala. Tak ako Katka a skupina počkala na mňa. Tak píše život svoje príbehy. Toto je veru jeden z nich.
Igor