A: Človek keď sa ľutuje môže aj k menejcennosti. Súcit je keď niekomu pomáham, bez toho aby som od neho niečo chcel. Nedávam najavo že je bezcenný, to je ľútosť. Netreba spadnúť do sebaľútosti. Ak sme na tom zle, treba niečo pre seba vykonať. Snažím sa mať súcit s inými ľuďmi. Či už pomôcť rečami, objatím, materiálne, finančne.
B: Človek musí sa mať rád, aby človek vyzdravel. Mám básničku o súcite. Zložil som ju pred 20 rokmi.
C: Ja súcitím s kamarátom so psychiatrie, ktorý je bezdomovec. Keď dorobím platený dotazník, tak niekedy peniaze dám na pomoc deťom. Učím sa pomaly sebasúcitu.
D: Sebasúcit a sebaláska je podobné, nesie sa s človekom celý život. Časom je to lepšie. Sebaodpustenie je tiež dôležité.
E: Odpustiť sebe je zložité, ale je potrebné. Uprednostňujem kroky, kt. dám najavo že mám niekoho rád. Otvorene si povedať, čo treba. Buďme vďačný, chcem to vyzdvihnúť. Zabudnutie nie je odpustenie.
F: Pri slove súcit ma hneď napadne súcit s iným človekom. Súcitim s ním, stojím pri ňom, podporujem ho, povzbudzujem ho, modlím sa zaňho. Zdieľam s ním jeho trápenie a pomáham mu tým prejsť. Úpenlivo naňho myslím.
Sebasúcit bohužiaľ nepoznám. Ak zlyhám ja, ak sa mi stane niečo nepríjemné, zlé,…trápi ma to. Obviňujem sa. Upadám do menejcennosti. Potrebujem pomoc – súcit druhých, pomocnú ruku, povzbudenie, modlitbu.
G: Nemám teraz nič k téme. Mám veľa práce. Som už unavená.
H: Definície sme už počuli. Ale čo to hovorí o mojej skúsenosti. Som súcitná k druhému tak ako sama ku sebe. To sa píše aj v biblii. Ak nemáme súcit k sebe, tak nemáme súcit ani k druhému. Treba mať vyrovnaný vzťah k sebe: Ani ego, ani pýchu. Ale ani menejcennosť. Treba na sebe pracovať. Musí človek byť aj vďačný.
I: Som veľmi citlivá všeobecne. Súcitím s druhými ľuďmi. Keď je niekto smutný tak ho rozveselím. Som vďačná za všetko. Aj keď som ochorela. Rada som, že som spoznala Vás.