STRETNUTIE SVOJPOMOCNEJ SKUPINY
ORGANIZÁCIE PRE INTEGRÁCIU, OBNOVU A ROZVOJ DUŠEVNÉHO
ZDRAVIA OZ POHĽAD
TÉMA – AKO SI PAMÄTÁM NA SVOJE DETSTVO?
ÚVOD
Pamäť epizodická, sémantická a procedurálna. To čo si nebadane všimneme riadi naše
podvedomie. Amigdala ako emocionálny zvýrazňovač. Práca so spomienkami. Potrebujeme
žiť smerom dopredu, ale život môže byť pochopený len spätne.
SPOMIENKY.
Ako rozdeľujeme pamäť ? Na pamäť epizodickú a pamäť sémantickú. Sémantická pamäť sa
zameriava na všeobecné poznatky o svete a zahŕňa fakty, koncepty a nápady.
Na druhej strane epizodická pamäť zahŕňa naše osobné konkrétne životné skúseností,
týkajúce sa nás.
Existuje ešte Procedurálna pamäť. – to sú úkony ktoré si pamätáme a robíme ich bez toho,
aby sme si ich uvedomovali – zautomatizované konanie. To sú tie okamihy, kedy ideme na
auto pilota.
Epizodická pamäť
Keď hovoríme o epizodickej pamäti, máme na mysli kategóriu dlhodobej pamäte, ktorá
zahŕňa vyvolanie konkrétnych udalostí, situácií a skúseností. Boli by to spomienky na váš
prvý školský deň, váš prvý bozk, účasť na narodeninovej oslave priateľa a promócie vášho
brata … všetko sú to príklady epizodických spomienok. Okrem všeobecného načítania
samotnej udalosti zahŕňa aj pamäť miesta a času, kedy k udalosti došlo.
Je tiež známa ako autobiografická pamäť alebo spomienky na váš vlastný osobný životný
príbeh. Ako si dokážete predstaviť, epizodické a autobiografické spomienky hrajú dôležitú
úlohu vo vašej osobnej identite.
Epizodické spomienky sú dôležité, pretože vám umožňujú vybaviť si osobné skúsenosti,
ktoré sú dôležitou súčasťou vášho života. Tieto spomienky dávajú zmysel vášmu osobnému
príbehu, ako aj príbehu zdieľanému s ostatnými ľuďmi vo vašom živote. Vaše skúsenosti
vytvárajú a definujú osobu, ktorou ste dnes.
Zmysly.
Existuje rozdiel medzi vidieť a všimnúť si. Vidíme toho veľa, ale všimneme si len niečo.
Všimnúť si vyžaduje pozornosť. A keď im venujeme pozornosť, všimneme a zapamätáme si
ich. A neskôr si môžeme na ne spomenúť.
Tento proces často beží nepozorovane. Naša intuícia pracuje a selektuje informácie. Ide o
proces, kedy vnímame len časť sveta. A ak „to“ neriadime, neusmerňujeme vedome vďaka
pozornosti, tak to nemáme pod kontrolou.
Všetky zmysly filtrujú obrovské množstvo informácií. Hovorí sa tomu selektívna filtrácia a
selektívna pozornosť. Registrujeme len časť a ostatné „púšťame“ k vode. Je veľmi dôležité,
čomu venujeme svoju pozornosť.
Emocionálny zvýrazňovač a zmysluplné okamihy
Už sme vyššie spomínali amygdalu. Spája sa s emóciami. A nie sú to len emócie v duchu
bojuj, alebo uteč. Emócia má ten dar, že zosilňuje informáciu v podobe spomienky. Preto si
tak dobre a silno pamätáme niektoré veci (ak sú spojené s emóciami).
Ľudia si pamätajú to, čo je pre nich dôležité a teda má pre nich zmysel. Často sú to dôležité /
zlomové okamihy, výrazne zážitky, stretnutia a okamihy s ľuďmi. Ale môže ísť aj o na prvý
pohľad drobné okamihy, ak majú citové zafarbenie a sú pre nás dôležité.
Uzdravenie a spomienky. Je dôležité so spomienkami pracovať. Nenechať niečo potlačené,
ale ani deformované, či pre nás zraňujúce. Práca so spomienkami pomáha uzdraviť náš život
a naše prežívanie.
Niektoré spomienky nemusia byť príjemné. Pomenovať ich je cestou, ako ich začať
pripravovať o moc a ako ich nakoniec premeniť a integrovať na skúsenosť, ktorá obohatí.
Áno, bolo by lepšie, ak by sa tá udalosť nestala, ale ak sa stala, skúsme z nej niečo vyťažiť.
Niekedy je potrebná pomoc na skúmanie a prácu s niektorými spomienkami. Nebojte sa ju
vyhľadať.
Niekedy pomôže samotný odstup od udalosti a pohľad sa zmení. Niekedy sa zmení náš
pohľad. A možno sa dozvieme nové skutočnosti. V každom prípade práca so spomienkami
ovplyvňuje našu prítomnosť a aj budúcnosť. A preto neprenechajme ich minulosti skôr, než
ich uzavrieme. Ako dvere ktoré musia dosadnúť, aby vietor nevnikol do vnútra a mohli sme
spokojne spať za veternej noci…
Z vlastného života máme skúsenosť, že s odstupom času zabudneme na mnohé zlé. A
ostane to dobré. Nie vždy to platí. Napríklad taká trauma nezmizne sama od seba. A ani nie
je dobré ju riešiť bez odbornej pomoci. Tam snaha prerámovať situáciu, či pozitívny prístup
nestačí. Spomienky majú svoju moc.
Potrebujeme žiť smerom dopredu, ale život môže byť pochopený len spätne. Pri pohľade
späť.
A preto je dôležité spomínať. Akoby sme si pripomínali svoje korene.
Zdroj :
Blog Tomáš Hupka.
Recursosdeautoayuda.com
1. Na začiatku by som chcel všetkých upovedomiť že moje detstvo sa skladalo z
príjemných a nepríjemných pocitov. Zdôrazňujem že nepríjemné pocity mi dnes
nemožno označiť za zlé a príjemné pocity za dobré. To z toho dôvodu že tzv. „zlé
pocity“ mi mohli byť na úžitok, hoc som to pochopil až 40 rokov neskôr. Nech sa mi
stalo čo sa stalo, nie je dôležité čo sa stalo, ale ako to beriem. Na moje detstvo si
spomínam nie často. Sled udalosti totiž nebol taký, aký by som vtedy chcel. Vyrastal
som v meste, kde som sa cítil dobre. Mal som dosť sociálnych kontaktov, kultúrne
vyžitie, tiež školu, do ktorej som chodil rád. Presťahovanie z mesta na dedinu
znamenalo pre mňa vtedy prechod do stredoveku. Úmrtie otca zvýšilo chaos v rodine.
Škola a jej archaická forma učenia mi bola viac než odporná. Jedno čo ma tešilo bol
únik z odpornej reality do sveta kníh. Prečítal som všetky knihy v miestnej knižnici. Ak
prišla nejaká nová kniha, dostal som ju ako prvý. Potom som začal športovať a to
dnes pokladám za druhy únik. Na novom bicykli som precestoval celý Východ. Všetky
návyky a poznanie čo som sa naučil v detstve som postupne zahodil, boli seba
deštruktívne. Dnes by som ale na mojej minulosti nič nemenil, bola táká, aká mala
byť. Všetko čo sa stalo ma formovalo tak, ako ruky formujú plastelínu. Za to som
nekonečne vďačný.
2. Na detstvo si spomínam ako sme so sestrou chodili na lúku v lete a plietli sme si
vence z púpavy. Dali sme si ich na hlavu, prišli sme k babke a ona povedala – teraz
ste princezné. Chodievali sme so psom v zime k lesu a sánkovali sme sa s ním.
Pamätám sa, že bol uviazaný na reťazi kvôli tomu, aby neplašil sliepky. Mali sme
u babky aj kocúrika, ktorý na priadol, keď som ho mala na kolenách. Volali sme ho
Murko. Psík mal meno Bimo. U druhej babky v Bratislave som kŕmila na Štrkoveckom
jazere labute. Chodili sme s otcom na hojdačky a na preteky motodráhu. Boli tam aj
lodičky, dali sme tam so sestrou žetón a mohli sme na 5 minút šoférovať. Veľmi nás
to bavilo, súťažili sme, ktorá narazí do tej druhej skôr a strašne nás bavilo keď sme
havarovali 😀
3. Otec mi dal palec v detsve a ja som sa ho držal celú noc
4. Mám aj pozitívne aj negatívne spomienky. Vyrastal som na dedine. Otec bol prísny.
5. Mala som pestré detstvo – pásla som kravy, boli tri, pamätám si ich mená.
Chodievala som ku potoku. Aj k druhej babke som chodila. Na detstvo nemám zlé spomienky. Chodila som po dvore a hrala sa na učiteľku. Plávať a bicyklovať som sa
naučila sama
6. Chodila som na liečenie, na túry, boli sme tri sestry. Ohadzovali sme sa pavúkmi.
Prvýkrát som bola na liečení ako 3ročná
7. Chodili sme na čerešne, kradnúť, stavali sme si bunkre, naháňali sme sa v kukurici,
hrali sme sa na vojakov
8. Zo škôlky si pamätám, že som mala veľmi rada chlieb s maslom, poliaty výživou. Keď
som chodila na prvý stupeň do školy, učili sme sa na striedačku, jeden týždeň ráno a
jeden poobede. Pamätám si, že vždy keď som išla poobede do školy, bála som sa
byť do obedu sama doma. Bola to pre mňa nočná mora. Skoro ráno som vstala a keď
to počasie dovolilo, bola som celé dopoludnie vonku. Raz som prehovorila mladšieho
brata, aby nešiel ráno do školy a ostal so mnou doma. Z detstva si ešte pamätám, že
sme sa ako rodina chodili často kúpať do termálneho kúpaliska vo Vrbovom.