Pamätám si moju prababičku. V posledný deň jej života ma ako malého chlapca priviedli k posteli kde ležala. Mám to pred sebou ako vtedy. Pohladila ma po tvári a povedala. Pamätaj si chlapče, bude dobre. Bolo to krédo ktorého sa celý život držala. Jej slová som potom videl všade, toto totiž hlásala jediná vedúca komunistická strana a vláda. Pracujeme pre naše deti, pre ich budúcnosť. Pracujeme a žijeme pre budúce časy nádherného komunizmu. Vtedy som chodil do školy a čakal som ako všetci moji rovesníci kedy bude dobre, na dospelosť. Keď som už bol dospelý, čakal som na krásnu ženu. To bude páráda keď ma bude chcieť, opakoval som si. Už keď bolo isté že svatba je na spadnutie, začal som snívať o lepšom pracovnom mieste. Potom som čakal na lepší byt, potom na deti, potom na dom, potom kedy deti vyrastú, potom na vysnívanú dovolenku, potom na druhú lepšiu ženu, potom na umelý kĺb, teraz čakám na dôchodok…Popri tom všetkom som čakal ako všetci v republike kedy bude dobre. Čakali sme na blahobyt cez technický pokrok. Keď vyrobíme a predáme veľa tovaru, to nám bude hej. Potom kedy zvíťazime nad kapitalistami. Potom kedy skončí socializmus, potom kedy budeme samostatní, potom kedy budeme v Nato, potom kedy budeme v EU, potom kedy bude Euro, teraz som počul že bude dobre keď vystúpime s EU. Povedzte mi pán doktor, ako môže byť dobre keď vystúpime s EU keď nebolo dobre kým sme tam ešte neboli ? Akosi som zistil že celý život na niečo čakám, pritom mi ubehol ako voda, ani som si ho nestihol užiť.
Počul som ako si za mnou doktor preložil nohu na nohu. Len pokračujte povedal. Znova som teda zavrel oči a povedal nesmelo. Mám podozrenie…. Doktor za mnou položil okuliare a s potlačeným vzrušením povedal, aké máte podozrenie ? Mám podozrenie že dobre nebude. Odpovedal som letargicky. V miestnosti bolo počuť dýchať dvoch ľudí. Keď už ticho hustlo doktor s naliehavosťou povedal. Musíte ku mne ešte prísť, mám voľno o 2 týždne. Dobre, povedal som, prídem ak to pôjde, ale…..Čo ale ? Máte vtedy niečo ? Nie nemám nič, len vám musím povedať že aj keď prídem tak nespolieham že bude dobre.
Doktor chvíľu pozeral von oknom za svojím novým klientom. Následne prišiel k telefónu, razantne vytočil číslo a čakal. Mal si pravdu, začal na neznámeho na druhom konci, za posledný mesiac je to už šiesty prípad, je to ako nejaká epidémia. Zatiaľ poznám dve štádia. Prvé je koniec očakávania že bude dobre. Koniec spoliehania sa na niekoho a niečo, ani na seba, že dobre zabezpečí v budúcnosti. Druhé štádium dotyčný odchádza žiť do prítomnosti. Vníma iba to čo je. Je ale postupne šokovaný koľko krás existuje vôkol neho. Je fascinovaný drobnosťami ako zelená tráva, modré nebo, hviezdy na nočnej oblohe. Vtedy ich nevidel, ponáhľal sa totiž za šťastím. Postihnutý poznáva že dobre predsa len existuje. Mysľou už ale nič nehľadá. Vníma iba impulzy svojej duše.
Po krátkej odmlke muž na druhom konci pokračuje. Tretie štádium dotyčný žije v súlade sám so sebou. Koná a realizuje sa bez fixovania šťastia na budúce ukončenie práce. Nikam sa neponáhľa, vie že šťastie nebude. Šťastie totiž zažíva keď žije v prítomnosti.
Igor Marchevka