Moje skúsenosti zo školského projektu

Moje skúsenosti zo školského projektu

 

Po začiatkoch v združení Irrsinnig Menschlich v Lipsku sa michalovská Integra, o. z., v roku 2006 pričinila o prenesenie projektu pre školy na Slovensko, do Michaloviec. Jeho cieľom je odbúravať predsudky voči ľuďom prechádzajúcim psychickým ochorením. Avšak nie  menej dôležité poslanie je jeho prevenčné pôsobenie s cieľom včasného rozpoznania prípadného ochorenia.

Keď som dostal ponuku od moderátora projektu, potešil som sa, že projekt po pár mesiacoch znova prichádza medzi študentov i nás, ľudí zo skúsenosťou s psychickým ochorením. Nechal som si trocha času na triezve premyslenie svojich momentálnych možností a povedal „áno“.

Do cirkevnej strednej školy sme prišli pre toho roku známu kalamitu trocha neskôr. Už nás tam aj čakalo asi tridsaťpäť osemnásť až dvadsaťročných študentov. Na rozpačitý začiatok si žiaci dali do kruhu stoličky a pripevnili menovky. Úvod patril vcíteniu sa do duševného prežívania. Každý mal vyjadriť svoj aktuálny duševný stav obrazne, počasím. Tak mal dnes jeden jasno a sparno a druhý hmlu a daždivo. Takto sme sa aj trocha spoznali. Potom povedal moderátor pár všeobecných viet o duševnom zdraví a vyzval žiakov aby svoje prípadné otázky k téme písali na veľký papier na zemi. Toto išlo veľmi nesmelo, možno tak ako v každej triede predtým. Podľa vyjadrenia samotných študentov, nemali sa od čoho odraziť. No ako všade aj tu sa ľady pohli, otázka plodila otázku a papier s fixou boli v pohybe aj cez prestávku.

 

Ďalšia časť projektu spočívala v hravom rozlosovaní študentov do štyroch skupín. Každá skupina si vylosovala jednu tému na rozpracovanie a odobrala sa do prázdnej triedy. Témy boli „Vnímaš ho ako blázna ? Prečo ?“, „Čo je pre moju dušu čokoládou a čo ma vie vyviesť z rovnováhy?“, „Konflikt v rodine“, „Mám problém, na koho sa obrátim ?“.

Ja som sa našiel v triede s prvou témou, so samými dievčatami a jedným chlapcom.  Postupne sme spolupracovali, snažil som sa klásť otázky, aby sa nazbieral obsah a podarilo sa nám úspešne tému spracovať. Na koniec tréma a neskúsenosť zapríčinili, že sa všetci bránili prezentácii pred triedou. Aj to sa ale časom pekne zvládlo, žiaci si osvojili novú úlohu. K slovu pred triedou sa dostali aj tí, čo sa báli najviac. Za to zožali od rovesníkov mohutný potlesk, tak ako každá skupina.

To už bola atmosféra uvoľnenejšia a po prestávke sa k slovu dostal popísaný papier s otázkami. Čo sme vedeli, to sme odpovedali a čo nie, to bolo isto podnetom pre opytujúcich, hľadať odpovede v iných zdrojoch. Isté je, že ak nemá človek otázku, akákoľvek odpoveď je nepotrebná.

Potom moderátor prezradil skupine kto sme. Vyzval nás, aby sme v krátkosti povedali svoje skúsenosti s chorobou. Každý z nás štyroch tak povedal svoj príbeh zo svojho pohľadu. To zasa vzbudilo otázky a zasa bolo chvíľu čo hovoriť.

Skončili sme tesne po obede a ako vždy odchádzali domov  plný dojmov a pocitov… Ak môžem hodnotiť, po mnohých triedach,  ktoré sme s projektom prešli, som dostal viac než som čakal. Mimo iné slúžil  na vyrovnanie sa s ochorením, hlavne mi ale pomohol prinavrátiť pocit vlastnej hodnoty.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *