Cesta necesta do Legnavy

Cesta necesta do Legnavy

Už dlhšie sa mi vnútorne pripomínalo predsavzatie navštíviť niekoľko mojich priateľov- klientov Domova sociálnych služieb Legnava. Večer som si teda pripravil veci na cestu, zistil spoje a zavrel spokojne oči. Nenašiel som ale pokoj, bol som rýchlo konfrontovaný so svojim predsavzatím aspoň raz v týždni uskutočniť lesnú zdravotnú túru. Po chvíľkovej úvahe som túto výčitku odmietol a utiekol pred ňou do nevedomého spánku.
Neušiel som však nadlho, ešte pred otvorením očí ma tento problém znova čakal tam, kde som ho včera nechal. Netrvalo dlho a musel som kapitulovať, priznal som pokorne svoju nedokonalosť pri organizácii úloh. Vtom ma osvietilo. Veď do Legnavy môžem ísť cez les! Za pár chvíľ som zistil spoje k turistickej trase, odhadol čas túry i čas návštevy, a tiež zistil posledný autobus.
Už o hodinu však moju eufóriu poriadne schladil turistický ukazovateľ. Ukazoval pre mňa veľmi neúprosnú skutočnosť. Cesta podľa neho trvá cez tri hodiny, čo je presne príchod k odchodu autobusu. Čo robiť? Chcel by som túru aj návštevu a pritom aj stihnúť posledný spoj. Zadal som parametre svojmu kompjútru v hlave zodpovednému za orientáciu v čase a priestore. Trocha si pohni a stihneš všetko, oznámil rozum. Naraz predo mňa predstúpili všetky životné neúspechy a hromadne, skandovaním kričali: „Chceme satisfakciu.“ Tak poď! Pozrel som s kamennou tvárou na deväťstometrovú Kučínsku Maguru. Do toho! Rozdáme si to s tebou i časom.
Rezko som vykročil, a už sa aj vracal z nesprávneho smeru s plným batohom adrenalínu. Hovorím si: „Takto bratku ďaleko nezájdeš, chýba ti jasná stratégia postupu“. V momente som si určil základné pravidlo. Ak nenájdem ďalšiu značku do sto metrov, vraciam sa k predošlej. Táto chladná stratégia ma upokojila a následne som našiel cestu.
V prihraničnej dedinke, poväčšine z drevených domov, na mňa zavialo minulými časmi, a keď som videl staršiu babku na neregulovanom potoku v snehu a ľade pri -5°C plákať bielizeň, dezorientovalo ma to v čase úplne. Aby som sa uzemnil a tiež našiel smer, poskytla mi mapa ďalšiu navigáciu. Pri kostole doprava, potom do kopca. Sto metrov, a značka nikde, vraciam sa späť za brechotu všetkých psov a úteku babky z potoka. Pripadám si ako Ivan s medveďou hlavou v rozprávke Mrázik.
No nič. Ďalších sto metrov iným smerom a zasa značka nikde, iba stopy divých zverov. Žiadna panika, hovorím si. Prinajhoršom sa o chvíľu ocitnem v Poľsku. Po pol hodine rýchlej chôdze v ťažkom teréne ma ale pozdravila modrá značka. Hurá, hurá nestratil som sa! Akumulovaná energia mi však nedala zastať a rovnakým tempom som pokračoval ďalej.
O dvadsať minút po mnohých krížnych cestách mi značka zasa kamsi zmizla. Čo teraz? Je tu základné pravidlo o ceste k minulej značke. Hovorím si, táto stratégia potrebuje reformu. Prvý bod bude iný. Pri strate značky a následnej panike sa zastaviť a stabilizovať do vnímania čo najpravdivejšej reality. Tak do toho, predsavzatie je predsa krásne….. Po ďalšom namáhavom výstupe sa z vedľajšej cesty ku mne zasa vrátila neverná značka. Po krátkej ceste spolu ale zasa kamsi zmizla.
Á, tu je príležitosť overiť si opodstatnenosť nového lieku. Zastaviť stáť! Stojím a stojím, cez rozbúrenú myseľ mi prechádza sto myšlienok za sekundu. Nevnímam nič, som súčasťou tohto príboja. Postupne sa dostávam zo scenárov mojej mysle do reality. Začínam vnímať seba a myseľ ako dva odlišné body. Stávam sa pozorovateľom svojho vnútra a príboj je priamo úmerne menší s narastajúcou časovou krivkou. Medzi tým odolávam rôznym dôvodom na cestu vpred. Stojím a stojím, zrazu sú stromy a krajina čoraz krajšia a ja vnímam jej krásu a krásu okamihu. A čo? Pred nosom vidím stratenú značku! Pred nosom! Pár minút sa divím a divím, a neviem sa vynadiviť. Nové pravidlo utvrdzujem mojou osobnou skúsenosťou.
Kráčam ďalej, čas plynie. O pár minút znova strácam značku. Znova stojím a uvoľňujem sa, po pár minútach ju zasa vidím. Po dvadsiatich minútach dosahujem vrchol hory. Víta ma úplne zasnežená biela rozprávková krajina. Nedotknutá príroda s popadanými stromami od námrazy. Na vrchole čítam nálepku z nedávneho stretnutia bradatých a plešatých. Cesta dolu ma ešte párkrát prinútila zastaviť a čakať, kým som sa nevrátil z myšlienkového sveta na sto percent a nespozoroval dovtedy stratenú značku.
Do domova sociálnych služieb som prišiel presne keď odchádzal personál na posledný autobus. V budove sa postupne našli všetci štyria kamaráti a sestrička nám dala kľúče od návštevnej miestnosti. Teraz ti zahráme na príchodnú, povedal Andrej s gitarou v ruke, a už aj bolo počuť spev s rytmom tamburíny na široko ďaleko.
To už som rezignoval na posledný bus s nádejou na šťastného stopa. Čas rýchlo ubiehal, tak isto aj spoločne spievané pesničky. V prestávkach som si vypočul starosti i radosti ústavného života. Čo to sme pojedli a napokon pred odchodom na ich podnet aj sa pomodlili. Rozlúčili sme sa s prianím zasa sa takto o nejaký čas stretnúť. Posledné zamávanie a čakalo ma horské prihraničné šero.
Po štyridsiatich minútach rýchlej chôdze a absolútnej lesnej tmy mi zastavilo hneď prvé auto. Nebáli sa. Asi po šiestich kilometroch ma vysadili a ja som za pol hodinu došiel na hlavnú cestu medzi Starou Ľubovňou a Lipanmi. Tam som ešte využil hodinu do posledného autobusu a navštívil známeho. Ten ma vrelo privítal a pohostil. Domov som prišiel o pol deviatej večer. Ani sa mi nechcelo veriť, čo som za ten deň všetko stihol.

Igor Marchevka

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *