Zimná mierne nepodarená túra

ZIMNÁ MIERNE NEPODARENÁ TÚRA

Približne v polovici februára sme si s mojimi dvoma priateľmi Igorom Marchevkom a Jožkom Činčárom dohodli zimnú túru spojenú s návštevou nášho mladého kamaráta Patrika Sopčáka bývajúceho v podporovanom bývaní v Hanušovciach nad Topľou. Ráno pred túrou sme sa zobudili do zimnej fujavice- nepríjemný studený vietor rezal, pomedzi to vločky snehu. Aj ja, aj Jožko sme začali rozmýšľať, či to má cenu, volali sme si navzájom, pochybovali sme, potom sme sa odhodlali ísť.

Do Hanušoviec sme sa dopravili autobusom, a preto sme sa museli vracať asi dva kilometre po frekventovanej ceste späť k vlakovej stanici, keďže podporované bývanie je v bývalej železničiarskej budove. Patrik sa nám potešil, hoci náš príchod ho prinútil vstať z postele, kde dospával, lebo bola sobota. Vysypal všetky novinky o škole, frajerkách, počítačoch, hudbe, ktorú počúva. Žiaril optimizmom a dobrou náladou, ani som ho doteraz nevidela v inom duševnom stave.

Keď sme sa vyrozprávali a chlapci si overili trasu na internete, pustili sme sa na pochod. Po tomto turistickom chodníku sme sa mali dostať k 150-ročnému bukovému porastu v chránenej oblasti Oblík. Keďže bolo hojne snehu, potešilo nás, že môžeme ísť po stopách Rómov, ktorí si chodia rúbať drevo z okolitých porastov. Cestou sme ich aj stretávali s tenkými dlhými konármi na pleciach.

Až sme sa dostali k miestu, odkiaľ išla lesná cesta a kolmo na ňu Rómami prešliapaný chodník. Pýtali sme sa Rómov, kadiaľ máme ísť, povedali, že po ceste, Jožko bol tiež za to, mne sa to tiež viac pozdávalo. Igor si vzal do hlavy, že ten rómsky chodník je výhodná skratka. A keďže Igor mal z nás najsilnejšiu vôľu, tak sme šli za ním.

Prechádzali sme všelijakými lesíkmi a horskými lúkami s hrubou vrstvou snehu a stopami po divých zvieratách, chodník sme samozrejme stratili a na cestu sme nemohli naraziť.  Nám dvom s Jožkom dochádzali sily. Keď sme raz zas vyšli na kopček a zbadali sme budovu podporovaného bývania, z ktorej sme vyšli, tak sme sa rozhodli vrátiť aj bez pohľadu na 150-ročné buky a splnenia plánu trasy. Tiež to nebolo jednoduché, neďaleko cieľa sme museli dokonca skočiť z vysokého betónového mostíka na priestor, kadiaľ vedú koľajnice.

Patrik bol veľmi prekvapený, keď nás tam mal zas, urobil nám čaj a kávu, porozprával o spolužiačkach a internetových finesoch. Potom nás vyprevadil na vlak, kde sme mali možnosť zoznámiť Jožka s poznatkami zo školenia komunikačných zručností na príklade môjho „zabiehavého myslenia“. Túto moju vlastnosť skákať v rozhovore z témy na tému mi už dosť ľudí vyčítalo, ale až na tomto školení som zistila, že to má tento odborný názov.

V Strážskom, kde sme prestupovali a mali časovú rezervu, sme išli navštíviť do Domova dôchodcov bývalú členku Integry Agátku Mandelovú. Usúdili sme, že je vo svojich 53 rokoch Miss Domova dôchodcov. Rozprávala o akciách, ktoré im tam pripravujú a sľúbila, že sa niekedy zájde pozrieť do Rehabilitačného strediska, ktoré toľko rokov navštevovala. Žiarila spokojnosťou a optimizmom, nerada spomínala na rôzne životné prešľapy.

Keď sme sa rozlúčili, šli sme na autobusovú stanicu, kde sme začali rozoberať priebeh dňa, potom v buse do Michaloviec sme v tom pokračovali. Kameňom úrazu je, že Igor takmer vždy presadí svoju vôľu, hoci proti väčšine, ktorá je o svojom názore presvedčená. Takže by mal uvažovať nad tým, či je tvrdohlavosť vždy produktívna. Denné resumé- snáď sme potešili návštevami dvoch ľudí a my sme mali pohyb v prírode, aj keď pod kovovosivou oblohou, ktorá dosť nepríjemne vplývala na náladu. Ale podnety na premýšľanie, ktoré tento deň poskytol, vyvážili nepriazeň počasia.

Eva Kovaľová Michalovce

Foto Igor Marchevka Košice-Michalovce

Viac tu: http://pohlad.webnode.sk/news/zimna-mierne-nepodarena-tura/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *