Volám sa Andrea. Do Pohľadu som sa dostala cez jednu moju odbornú lekárku, ktorá mi to odporúčala. Ale najprv som sa mala s nimi spojiť, či tam môžem vôbec chodiť, pretože som bola na vozíčku. Moja prvá otázka bola: „Mám sa tam ako dostať, nakoľko som na vozíčku ?“ Odpoveď znela: „Áno je tam bezbariérový prístup. Je tu aj výťah.“ Z tejto odpovede som bola nadšená. Tá myšlienka, že nebudem už musieť byť zavretá doma medzi štyrmi stenami, bola na nezaplatenie. Dávala mi novú šancu- šancu na život.
Keď som tam išla po prvýkrát no… nebolo mi všetko jedno. Nevedela som do akého prostredia idem a čo ma tam vôbec čaká ( vzhľadom na to, že som bola izolovaná od ľudí už veľmi dlho.) Bála som sa ľudí, stránila som sa ich, bola som nervózna. Ale išla som tam, aj keď s veľmi malou dušičkou.
Prišiel deň D. Verte mi… mala som v sebe obrovský strach. Ale keď som vošla dnu a všetci ma vrelo privítali, hneď to zo mňa opadlo. Vzali ma medzi seba a prvýkrát som pocítila, že niekde patrím. Zdravotne nie som na tom dobre, ale podpora ktorú mi začali dávať, som intenzívne pocítila.
Vďaka nim už nie som stále na vozíčku. Začala som sa pomaly učiť sedieť dlhšie, čo sa mi časom aj podarilo. Barle mám odložené a keď sa cítim slabá, tak si vezmem paličku. Vozíček používam už len na dlhšie trasy a keď mi nie je dobre. Predtým som vo vnútri bola ako prázdna nádoba… tam ma naučili cítiť – cítiť lásku , akú som ešte nikdy nepocítila.
Veľmi mi pomohli -ich podpora, láska, súdržnosť. To všetko tam človek môže nájsť. Teraz ich beriem ako svoju rodinu. Do tejto chvíle som nevedela, čo je môj osud a môj zmysel života tu na Zemi. Ale s ich pomocou sa posúvam vpred a ďalej… a ďalej…
Cítim že som obklopená dobrými ľuďmi, ktorí ma dokážu chápať a hlavne – pomáhať mi. A to je v živote dôležité: mať pri sebe niekoho, na koho sa viete a môžete spoľahnúť. Teraz, keď som sa odrazila od dna, keď som veľmi dlho ležala bez toho, aby mi niekto vedel alebo dokázal pomôcť, ma teraz ONI držia nad vodou.
Celý život som mala ťažký, ale konečne cítim, že idem za svojim snom a cieľom. A to vďaka mojej rodine z OZ Pohľadu. A ešte niečo. K životu treba aj lásku. A po tej túžim najviac – mať sa o koho oprieť, keď sa cítim smutná, ale aj veselá. Aby ma niekto držal za ruku a povedal mi do očí: “ Mám ťa rád. Beriem ťa takú, aká si. “ Nepozeral na to, ako vyzerám, ale čo je vo mne….. Pretože bez lásky niet ani života.
A na záver chcem dodať: OZ Pohľad, ďakujem Vám za všetko. Hlavne pani Marike, s ktorou som vtedy volala a vzala ma do ich skupiny, pričom ani nevedela kto som, čo som, a aká som. Katke, ktorú beriem ako svoju vlastnú sestru, pretože súrodencov som nemala. Ďakujem Vám všetkým, že nehľadíte na to, ako vyzerám, ale hľadíte do môjho vnútra, čo mám tam. Vám všetkým patrí moja veľká vďaka.